beletria

Väčšina protežovanej poézie na akademickej a literárno-vedeckej pôde na Slovensku najmä od nového milénia má postmoderný charakter, teda liberálny charakter, keďže táto poézia sa vzdala predošlej tradície, trvajúcej tisíce rokov: vzdala sa metra, rytmu, nehovoriac už o rýmoch. Okrem toho, stratila lyrický charakter, čo je tiež dôsledok akože progresívneho, no skôr regresívneho smerovania. Je významovo zmätočná, rozbitá, fragmentárna. Uvediem príklad na postmodernú poéziu od Dereka Rebra, ktorý je akademikom, literárnym vedcom, kritikom a redaktorom.

lopty
iba občas dve

nedopitá kofola
dokonavé slnko

v cukrovej vate

sršeň

Nevidím nič umelecky cenné na takomto slovnom minimalizme, kde báseň nemá ani nadpis. Sú to slovné motanice na entú. Bavia niekoho? Napriek tomu sú tlačené do popredia progresívnou, genderovou, LGBT klientelou, ktorej je Derek Rebro súčasťou.

Pomôžem si citátom od konzervatívneho teoretika a básnika Adama Sediu: „Jediná cesta vpred od postmodernizmu je ako reakcia proti nemu – nie reakcia v zmysle deštrukcie (čo môže byť postmodernejšie ako deštrukcia deštrukcie?), ale reakcia ako „cúvanie od okraja“. Postmodernizmus je priepasť nihilizmu, miesto, odkiaľ nie je kam ísť a kam smerovať len do väčšej ničoty. Priepasť pohlcuje a presviedča tých, ktorí sa na ňu pozerajú, že je to pravda – ale nie je nevyhnutná. Môžeme sa od nej odvrátiť.“

Od slovenskej postmodernej poézie sa však našťastie netreba odvracať, lebo ju skoro nikto ani nepozná. Poznajú ju viac menej len tí, ktorí ju píšu a ktorí si to medzi sebou aj prihrávajú na literárnych súťažiach, ako je napr. Zlatá vlna, ktorá má minimálne za 6 rokov fungovania na facebooku 392 sledovateľov, a to napriek tomu, že táto partaj má dotácie od Fondu na podporu umenia, reklamu na rôznych webových stránkach, ktoré taktiež skoro nikto nepozná. Ani za komunistov nebola poézia na takej nízkej úrovni ako to, čo liberáli a progresívci vygenerovali zhruba za posledných 25 rokov. Väčšina literárnych vedcov a akademikov (najmä Ivana Hostová, Jaroslav Šrank, Ján Gavura, Jana Juhásová, Derek Rebro, Marian Milčák atď.) uprednostňujú slovné motanice, ktoré s poéziou už nemajú skoro nič spoločné. Viacerí z nich podporujú gender ideológiu, nelimitovaný progresivizmus, ktorý keď získa hegemóniu v nejakej oblasti kultúry, tak ako v poézii za posledných zhruba 25 rokov, tak ostane len spúšť, prázdnota, nihilizmus, ako tvrdí Adam Sedia. Mali by sa hanbiť za to, že svojou autoritou umožnili uprednostnenie slovných motaníc bez zmyslu pred kvalitnou poéziou. To je kultúrna zvrátenosť. Mali by odísť zo svojich postov, veď poéziu, ktorú preferujú, nikto okrem ich partaje nečíta a nepozná. Ľudia si budú pamätať verše, texty skladieb od Elánu, Teamu, Tublatanky, IMT Smile, Dalibora Jandu, Olympic, no kto pozná nejakého Dereka Rebra, Katarínu Kucbelovú, Jána Gavuru? Nech sa spamätajú a konečne prestanú škodiť slovenskej kultúre.