beletria

Došlo k úpadku preferovanej poézie na Slovensku. Poézia, ktorá je protežovaná na literárnych súťažiach Zlatej vlny, Divného baróna atď. je jednostranne orientovaná na postmodernú estetiku, ktorá vyhovuje len liberálom a progresívcom. Tí obsadili fleky nielen v porotách, ale aj v komisiách na udeľovanie finančných dotácii pre autorov. To platí o Literárnom fonde aj o Fonde na podporu umenia.

Nižšie posielam báseň od Kataríny Kucbelovej :

dych bez výberu

mením

identifikujem

sa

s vôňou

šampónu

krému na pleť

parfumu

hľadám istotu

že neprestanú vyrábať

túto značku

toto je moje telo

(zrozumiteľne)

– pomenovať

– osloviť

– identifikovať

– predať

stereotyp vo veciach

ktoré nevyžadujú pravidelnosť

jeden

pod kožou

všetkých

Pred pár rokmi Katarína Kucbelová vyhrala súťaž Zlatej vlny a získala aj finančnú podporu. Jej báseň však len predstiera verše. Sú to len slová písané pod seba. Verše totiž musia mať nejaký rytmus. Okrem toho sú to len fragmenty, slovné zdrapy, vytrhnuté z kontextu bez jednotiacej pointy. Baví niekoho zisťovať, čo má spoločné používanie šampónu so stereotypom vo veciach, ktoré nevyžadujú pravidelnosť? Šampónovanie však vyžaduje pravidelnosť, takže veľmi to autorke nesedí. Toto je typické pre postmoderných, liberálne orientovaných básnikov a poetky. Použijú nejakú sentenciu, aforizmus, čím vzbudia dojem intelektuálnej hĺbky, aj keď nikto nevie, ako to súvisí s celkom básne a čo sa tým chce vlastne presne povedať. Je to taká významová hmla. Je to aj podvod na čitateľovi, pokiaľ autor vytvára zavádzajúci dojem, že chcel niečo hlbšie povedať. Keby aj chcel, do hlavy mu nevidíme, no veľmi sa mu to nepodarilo po jazykovej stránke.

Autorka tejto básne evidentne nechápe alebo nechce chápať, že poézia – prinajmenšom dobrá poézia – je vo svojej podstate konvenčná, rytmická, vzorovaná, cyklická. Rým, meter a strofy dávajú formu a kontinuitu básni, rovnako ako rituál, zvyk a tradícia dávajú formu a kontinuitu spoločnosti. Spoločnosť, ktorá rešpektuje tradície, rituály a zvyky, je vo svojej podstate poetickejšia ako spoločnosť, ktorá sa ich vždy snaží zrušiť. Avšak liberálom toto nič nehovorí, preto nečudo, že aj ich poézia takto vyzerá.

Ale sú literárni vedci ako Ján Gavura, Jana Juhásová. Jozef Brunclík. Ivana Hostová, Marián Milčák atď. ktorí takúto tzv. minimalistickú poéziu preferujú, lebo ju aj sami píšu. Aké to prekvapenie! A básnikov a poetky, ktorí sa držia tradičnejších foriem písania, znevýhodňujú a diskriminujú. Je to nepekné.

Nie postmoderný básnik Dana Gioia argumentuje vo svojej široko rozšírenej eseji „Môže na poézii záležať?“ že veľkú časť úpadku možno pripísať elitnej skupine akademikov a vydavateľov, ktorí sa zmocnili celého podniku poézie a udržiavali si ju takpovediac in-house, písali poéziu jeden pre druhého, pričom väčšina z nich sa nikdy nezjavila na verejnosti . Gioia tiež tvrdí, že sa zásadne zmenili pravidlá, kritéria pre hodnotenie kvality poézie, takže veľká časť poézie, ktorá sa písala v týchto elitných kruhoch, bola asi taká poetická, ako „umelecký pisoár“ Marcela Duschampa .

Domnievam sa, že v tomto sa Slovensko dosť podobá niektorým západným krajinám. Aj tu v umení, a nielen v poézii, cez literárne súťaže, granty, finančnú podporu len pre tých svojich, ku ktorým majú sami veľmi blízko, získali hegemóniu liberáli a progresívci. Je najvyšší čas to zmeniť.